Top

“Obesiť ich, Krista, za rebro,” odkazoval politik novinárom

Autor: time.is

“Obesiť ich, Krista, obesiť za rebro tuto dole.“ Takto sa novinárom v roku 1995 prihováral vtedajší podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Ján Ľupták. A dodával: „Chytím, kopnem, hodím do škarpy.“

Isteže, niekdajší šéf združenia robotníkov nebol politik a ocitol sa v ich spoločnosti nevdojak. No dokázal kolegov s nefalšovanou politickou DNA inšpirovať. O pár rokov neskôr sa stali slovenskí novinári „prostitútkami“, „hyenami“, „slizkými hadmi“ a „idiotmi“. Verejne ich tak ocenil muž s treťou najvyššou ústavnou funkciou v štáte, premiér Robert Fico.

Ani to však nie je strop toho, čo pekné sa dá od vzťahu politik vs. novinár čakať. Vladimír Mečiar s Ivanom Lexom žunalistov sledovali a zastrašovali. Ľubomír Galko ich dal odpočúvať vojenskou tajnou službou. Mikuláš Dzurinda hral svoj príbeh o nepriateľoch v siedmej veľmoci biľagovaním za „skupinku“. O Čarnogurského imaginárnom zoskupení konšpiratívnych mienkotvorcov s názvom G10 nehovoriac.

Pamätám si odchod Gabriela Palacku, expokladníka SDKÚ, z kresla ministra dopravy. Označoval ho za „nátlak úzkej hysterickej skupiny novinárov“. Na otázku týždenníka Domino Fórum, či sa môžu o dôvodoch baviť, reagoval: „Veď vy máte vždy dobré informácie, napíšte, čo chcete.“ DF: „Vo vašom vyhlásení, kde hovoríte o hyenistických reakciách, tvrdíte, že ste novinárom k dispozícii.“ Palacka: „Keď sa dohodneme, že mám čas.“ DF: „Nemáte desať sekúnd?“ Palacka: „Práve prešli.“

Politické harakiri

Keby to nebolo trápne, bolo by to smiešne. No ono to trápne je. Tak, ako dlhodobý stav medzi vysokopostavenými, zvyčajne koaličnými politikmi, a médiami. Keď sú tie isté osoby v opozícii, potľapkávajú redaktorov po pleci a nielenže odpisujú na správy a zdvíhajú telefóny, no sami im volávajú. Kedysi dokonca spievali v zábavných šou a fotili sa dobrovoľne v súkromí. Až kým nenašli vinníka svojich zlých obrazov a rozhodnutí.

Mečiar rád operoval tézami, že novinári sú platení dolármi a zahraničím, Dzurinda ich mal za hrobárov reforiem a pravicových ministrov. Fico aktuálne rezignoval na širokú debatu, kollárovci a „draxlerovci“ pátrajú po mediálnych dôvodoch škaredej popularity a krátkej životnosti, sulíkovci riešia, prečo sa riešia nebohé stretnutia s úbohým Kotlebom, bugárovci sú urazení na celý nechápavý svet. Školením krízovej komunikácie prešiel len Procházka, ktorého ego printy poučovalo o čiarkach.

Citujúc Medzinárodný tlačový inštitút „slovenskí politici nie sú schopní prijímať kritiku médií,“ a platí to aj o ich bezprostrednom okolí. Už sa nedá odhadnúť, či činiteľov zomieľajú komunikačné oddelenia, alebo je to v dôsledku skleníkového efektu naopak. Čo ústi do vedomého páchania škôd na vlastnom teritóriu. Adekvátnym súperom môže byť len aktívny protivník a ten, čo problém ignoruje a je arogantný, nemôže víťaziť. Barbara Fiala, medzinárodná konzultantka politikov a súkromných spoločností, vie z bohatých skúseností: „Viesť vojnu s novinármi je málokedy produktívne či strategické,“ čo podpisujem.

Ja svojim biznis klientom radím vždy komunikovať. Za každých, aj nepríjemných okolností. Nik v tom dvojstrannom zostavení nežiada o lásku, a dôvodenie mnohé vyčistí.

Mečiarova krajina

Politici navyše nie sú volení ako biznismeni a štát nie je s. r. o. Verejnému životu sa jeho činitelia upísali dobrovoľne a je rozumné predpokladať, že im bude vystavený účet aj s drobnými. Winston Churchill to dal presne: “Odvaha je postaviť sa a prehovoriť, no odvaha je aj sadnúť si a počúvať.” Plus sa vraví: „Každý je silný tak, aký silný je jeho najslabší článok.“

Tie vety je prínosné si opakovať ako základné, rizikové pravidlo. Chyby sa totiž nezabúdajú, tie sa pamätajú, a vo vhodnom čase použijú.

Ako si napríklad navždy zapamätáme Vladimíra Mečiara? Tak, že za jeho premiérovania bol unesený syn prezidenta. Tak, že podaroval únoscom a aj vrahom Roberta Remiáša amnestiu. Tak, že na mítingoch HZDS nabádal s vládnou suitou k atakom novinárov. Tak, že jedného z nich, televízneho redaktora, sám chytil pod krk. Tak, že jeho priamy podriadený, šéf SIS Ivan Lexa, žurnalistov sledoval a zastrašoval.

Zaujíma po tom všetkom niekoho, či aspoň niečo dobré, čokoľvek, jedinú vec, urobil Mečiar pre krajinu? Okrem toho, že sa zavrel do Elektry?

Lexa ako precedens

V roku 2014 sa na Najvyššom súde SR konalo zasadanie senátu Rudolfa Čirča, Ladislava Gorásza a Ivana Machynyaka, ktorí zrušili rozsudok súdov z roku 2009, prikazujúci denníku SME sa ospravedlniť za článok Milionársky klan Lexovcov. Ako vtedajší investigatívni novinári sme v ňom s Romanom Krpelanom opisovali podnikateľský rast bývalého ministra poslednej prednovembrovej a prvej ponovembrovej vlády Vladimíra Lexu, odhady o majetku jeho syna Ivana, aj ich celebritnú cestu za slávou.

Sudcovia Najvyššieho súdu v odôvodnení rozhodnutia o zrušení okrem iného pripomenuli: Sloboda prejavu je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a to aj pri informáciách, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú. „Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti,“ odcitovali štrasburský súd.

To rozhodnutie získalo cenu Nadácie otvorenej spoločnosti a týždenníka Trend – Judikát roka.

P. S. Príklad na záver:

Mimochodom, ako si o pár rokov budeme pamätať Ľubomíra Galka? Je možné, že nebol zlý minister obrany, jeho stranícky kolega Poliačik tvrdí, že je silný a obľúbený v regiónoch. Bude teda zapamätovateľný ako šikovný politik a profesionál? Alebo ako ten, čo dal odpočúvať sekretárky a novinárov a tých druhých ešte opľul zrovnávaním s „blbcami“ a „predajnými dievkami“.

Je to na ňom. Na každom.